Historie úprav
Odpověděl/a – 15.srpen 7:09
…báť sa a má na to človek vo vyhrotenej situácii čas?
Viem, znie to divne, ale zamysleli ste sa, kedy sa bojíte? Je to vždy, keď
máte čas myslieť, čo keby, popustiť uzdu svojej fantázie, miesto činov.
Vychádzam z pozorovania reakcií ľudí v rôznych situáciách, nemusí to
byť vždy strach o život, môže to byť aj strach prvého bozku, strach
o milovaného človeka, zlej známky, skoku z výšky, havárie a podobne či
aj vidiny ducha alebo mimozemšťana. Nie, netvrdím, že som Nebojsa v sukni,
viem, čo je to strach, strach o život, strach zo straty zamestnania, strach
z budúcnosti, ale aj strach z nadprirodzených vidín. O tomto chcem…
Bolo to dávno, to sa ešte len rodili „Brontosauri“ (ekologické hnutie
mládeže u nás), cez školské prázdniny som sa zúčastnila „noci
hrôzy“ ako sme volali nocovanie v osamelosti v zrúcaninách opradených
povesťami. Prirodzene predtým sme si našli a pozisťovali všemožné povesti
a takto vybavení sme navštevovali mnohé zrúcaniny na Slovensku.
Nainfikovanú hrôzou povestí o hrade, kde som mala stráviť noc, ma
s odchodom slnka všetci opustili a išli sa baviť dole do dediny. „Ráno sa
uvidíme, alebo…“
Nebudem to tu rozpisovať, spomienky by vydali za celú knihu… ale všetko čo
som o hrade počula, odrazu naozaj prišlo, vietor sa skučiac a kvíliac
preháňal v zrúcaninách, na stenách sa zjavovali tiene, no strach
spomínať. Ano, bála som sa, veď uvolnená predstavivosť nepozná hraníc
priestoru, ani času, ani hmoty, to všetko je nás vtedy skutočnosť.
Odpověděl/a – 15.srpen 7:18
…báť sa a má na to človek vo vyhrotenej situácii čas?
Viem, znie to divne, ale zamysleli ste sa, kedy sa bojíte? Je to vždy, keď
máte čas myslieť, čo keby, popustiť uzdu svojej fantázie, miesto činov.
Vychádzam z pozorovania reakcií ľudí v rôznych situáciách, nemusí to
byť vždy strach o život, môže to byť aj strach prvého bozku, strach
o milovaného človeka, zlej známky, skoku z výšky, havárie a podobne či
aj vidiny ducha alebo mimozemšťana. Nie, netvrdím, že som Nebojsa v sukni,
viem, čo je to strach, strach o život, strach zo straty zamestnania, strach
z budúcnosti, ale aj strach z nadprirodzených vidín. O tomto chcem…
Bolo to dávno, to sa ešte len rodili „Brontosauri“ (ekologické hnutie
mládeže u nás), cez školské prázdniny som sa zúčastnila „noci
hrôzy“ ako sme volali nocovanie v osamelosti v zrúcaninách opradených
povesťami. Prirodzene predtým sme si našli a pozisťovali všemožné povesti
a takto vybavení sme navštevovali mnohé zrúcaniny na Slovensku.
Nainfikovanú hrôzou povestí o hrade, kde som mala stráviť noc, ma
s odchodom slnka všetci opustili a išli sa baviť dole do dediny. „Ráno sa
uvidíme, alebo…“
Nebudem to tu rozpisovať, spomienky by vydali za celú knihu… ale všetko čo
som o hrade počula, odrazu naozaj prišlo, vietor sa skučiac a kvíliac
preháňal v zrúcaninách, na stenách sa zjavovali tiene, no strach
spomínať. Ano, bála som sa, veď uvolnená predstavivosť nepozná hraníc
priestoru, ani času, ani hmoty, to všetko je v nás vtedy skutočnosťou.
dodnes najväčšiu hrôzu pôsobia situácie bez zvuku, napríklad keď auto
pred vami spraví hodiny, oplieska ho o stĺpy a to všetko v úplnom tichu.,
ako nemý film…
Zaujímavé, že pri svišťaní guliek pri hlave, pri pádoch z výšky,
haváriách, v páľave ohňa počas požiaru, vtedy nastupuje chladné
myslenie a strach príde až potom, vo chvíľach pokoja. Aj vám sa to
stáva?…