Mají masochisté nějaký „limit“ nebo vydrží jakoukoliv bolest?

Tak halvně masochisté nejsou „odolní proti bolesti“, jim se jen bolest líbí.

Věřím, že na zlomených kostech je vědomí dlouhé rekonvalescence horší než samotná bolest a tohoto vědomí nejsou ušetřeni ani masochisté. O oddělených končetinách ani nemluvě.

Při praktikování masochismu se myslím používají záchranná slova, tzn. předem se domluví, že vysloví-li týraný nějaké slovo (třeba „medvídek“), ten druhý se vším přestane. Takže asi mají své limity.

Každý človek má svoj prah bolesti, niekto navonok bez mihnutia oka pokračuje v práci, aj keď od bolesti „nevidí“, iný sa zrúti pri zvuku lietajúcej muchy. Záleží od situácie, od človeka samotného. Žiadny človek nie je odolný voči vlastnej bolesti, len ju rozdielne znáša.
Priamo pred očami divákov sa staly prípady úrazu (najčastejšie zlomenina končatiny) , postihnutý herec si sadol a pokračoval v texte a diváci sa až po skončení dozvedeli, že sa stalo nešťastie. Adrenalín v takomto prípade zposúva prah bolesti až kdesi k dialok a mentálne prehluší, stlmí bolesť, až do necitlivosti…(vlas­tná skúsenosť)… ale to nie sú masochisti.
Masochista naopak tú bolesť vyhľadáva, nemusí ísť vždy o fyzickú bolesť, môže ísť aj o duševnú, psychickú. Masochista je vlastne človek, ktorý rád trpí. Snaží sa svoju bolesť vychutnávať, hrá sa s ňou, mazná a hlavne trpí…Nedávno bol v televízii opisovaný prípad zo seriálu CSI o ľuďoch masochistoch, ktorí chceli byť (vo svojich predstavách) zjedení, ktorí časti svojho tela fyzicky poskytovali na zjedenie… Kde sú hranice ich bolesti? To musia povedať len oni sami.