Historie úprav

Avatar uživatele

Odpověděl/a – 6.červenec 20:45

Tréma – stres býva hlavne z neistoty vedomia.
Ak človek má potrebné znalosti, vie,čo chce, ako to povedať, po prvom náznaku trémy, ako skúšajúci, či žiaci budú vnímať, ako zoberú „príval“ nových neznámych informácií, alebo opakovanie už známej látky. Príjmu to, alebo budú hľadať chyby? Budú spolupracovať? Dať im najavo, že ešte nič nevedia, nič nedokázali, alebo ich brať ako rovnocenných partnerov? Tieto otázky naozaj vylejú litre potu na čele začínajúcej učiteľky. Každá učiteľka tieto problémy pri svojich začiatkoch mala. Potom sa to akosi stratilo a pokiaľ učiteľka pokračovala so svojim sebavzdelávaním, našla i spôsob, ako spoznať svojich žiakov, ako sa s nimi sžiť.
„Jak mám zahnat zbytečný stres???“
Nezaháňať ho,malá tréma, stres, pomáha voči zaspaniu na vavrínoch. Má ho každý, kto vystupuje verejne, niekto väčší, niekto menší, niekto tak malý, že si ho ani neuvedomuje, Najjednoduchšie zbavenie sa trémy je použiť imaginárneho poslucháča, tomu to všetko povedať, u žiakov to môže byť jeden, ktorému to vysvetľujem, aj keď oči prebiehajú aj na ostatných. Ak zbadám nezáujem, aj to sa stáva, netreba sa báť odbočiť jemne z danej témy, odľahčiť „únavu z počúvania“ a potom po návrate pozornosti pokračovať ďalej v danej téme.
Politici tento spôsob bežne používajú pri prejavoch, svojho imaginárneho partnera si vyberú medzi poslucháčmi a ľudia v smere pohľadu majú pocit, že rečník hovorí priamo k nim.
„Jak mám zahnat zbytečný stres???“
Vedieť, neváhať, mebáť sa, nedať najavo neistotu…

Najhoršie, čo môže človeka stretnúť, nie je tréma, ale stať sa nepríjemným, „prísnym“ pedantickým kritikom, bez náznaku pochopenia potrieb iných, bez schopnosti konštruktívnej diskuzie, stratiť ľudský cit. Nestačí len kritizovať, dogmaticky trvať na dodržiavaní akýchsi umelo vytvorených pravidiel, ale ponúknuť riešenie, toto mnoho ľudí, aj učiteľov, nevie. Toho sa vyvarujte, ak chcete byť učiteľka.

Zdroj: prax

Avatar uživatele

Odpověděl/a – 7.červenec 15:56

Tréma – stres býva hlavne z neistoty vedomia.
Ak človek má potrebné znalosti, vie,čo chce, ako to povedať, po prvom náznaku trémy, ako skúšajúci, či žiaci budú vnímať, ako zoberú „príval“ nových neznámych informácií, alebo opakovanie už známej látky. Príjmu to, alebo budú hľadať chyby? Budú spolupracovať? Dať im najavo, že ešte nič nevedia, nič nedokázali, alebo ich brať ako rovnocenných partnerov? Tieto otázky naozaj vylejú litre potu na čele začínajúcej učiteľky. Každá učiteľka tieto problémy pri svojich začiatkoch mala. Potom sa to akosi stratilo a pokiaľ učiteľka pokračovala so svojim sebavzdelávaním, našla i spôsob, ako spoznať svojich žiakov, ako sa s nimi sžiť.
„Jak mám zahnat zbytečný stres???“
Nezaháňať ho,malá tréma, stres, pomáha voči zaspaniu na vavrínoch. Má ho každý, kto vystupuje verejne, niekto väčší, niekto menší, niekto tak malý, že si ho ani neuvedomuje, Najjednoduchšie zbavenie sa trémy je použiť imaginárneho poslucháča, tomu to všetko povedať, u žiakov to môže byť jeden, ktorému to vysvetľujem, aj keď oči prebiehajú aj na ostatných. Ak zbadám nezáujem, aj to sa stáva, netreba sa báť odbočiť jemne z danej témy, odľahčiť „únavu z počúvania“ a potom po návrate pozornosti pokračovať ďalej v danej téme.
Politici tento spôsob bežne používajú pri prejavoch, svojho imaginárneho partnera si vyberú medzi poslucháčmi a ľudia v smere pohľadu majú pocit, že rečník hovorí priamo k nim.
„Jak mám zahnat zbytečný stres???“
Vedieť, neváhať, mebáť sa, nedať najavo neistotu…

Najhoršie, čo môže človeka stretnúť, nie je tréma, ale stať sa nepríjemným, „prísnym“ pedantickým kritikom, bez náznaku pochopenia potrieb iných, bez schopnosti konštruktívnej diskuzie, stratiť ľudský cit. Nestačí len kritizovať, dogmaticky trvať na dodržiavaní akýchsi umelo vytvorených pravidiel, ale ponúknuť riešenie, toto mnoho ľudí, aj učiteľov, nevie. Toho sa vyvarujte, ak chcete byť učiteľka.
Doplňuji:
z pána učiteľa Igora Hnízdo a jeho „Výnos ministerstva školství číslo 284/c/1945“ si neberte vzor učiteľa a jeho sebavedomia
zo zdroja podľa Damiany

Zdroj: prax